Čo je sloboda a prečo ju niekto nechce?

Sloboda je podľa Wikipédie definovaná ako takzvaná “absencia donucovania”; nemusenie robiť toho, čo sa nechce, z čoho však nevyplýva smenie robiť toho, čo sa chce. Tento pojem je pri tom všetkom tak veľmi mnohotvárny, komplexný a ideologicky manipulatívny, že Wikipédia pri jeho vyjadrovaní navyše explicitne odporúča indexovanie (definícia spolu s názornou ukážkou v obrázku dole).

Mnohí príslušníci ľudskej civilizácie v súvislosti s pojmovými variabilitami slobody navyše zvyknú rozlišovať medzi slobodou “právnou”, charakterizovanou absenciou donucovania v ponímaní určitého právneho systému, a akousi inou slobodou, dajme tomu, že slobodou “vnútornou”, charakterizovanou absenciou donucovania v ponímaní individuálneho organizmického systému sapienta.

Právna sloboda má nepochybne vysokú tendenciu sa v závislosti od času a priestoru všelijako deliť a významovo diverzifikovať, obzvlášť v korelácii s úvodne spomenutou ideologickou manipuláciou. Napr. v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky (č. 25 ) je branná povinnosť a vojenská služba zadefinovaná ako súčasť základných práv a slobôd (“Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti…”).

Pre charakterizovanie miery obmedzenia jedinca prostredím je preto omnoho vhodnejšie pomenovanie “vonkajšia sloboda”.

“Právna sloboda” je maximálne nedostatočným a zavádzajúcim pojmom, pretože nijakým spôsobom necharakterizuje obmedzenie jedinca prostredím, resp. jeho obmedzenie prostredím môže byť dokonca považované za priamu súčasť právnej slobody.

Naopak, vnútorná sloboda je na rozdiel od právnej slobody už od prvého pohľadu oveľa menej manipulatívny koncept, nakoľko sa skrz jej definíciu konkrétni ľudia nesnažia ovplyvňovať mentálne štruktúry iných konkrétnych ľudí s úmyslom dilatovať svoj vlastný monopol nad nimi, ale akurát sa pokúšajú charakterizovať mieru výskytu takej vlastnosti, ktorá by mohla popisovať vnútorné, mentálne, dianie každého sapienta. Je to tak preto, pretože s absenciou ideológie automaticky odpadáva prítomnosť manipulácie — manipulácia ako taká je totiž cielene vytvorenou ilúziou (koncept každej svetovej ideológie exaktne vychádza z ľudského presvedčenia o existencii niečoho, čoho existencia nie je istá — slovo “ideológia” je preto synonymom pre slová “viera”, “ignorácia”, alebo “filozofia”).

Veľká časť definovačov vnútornej slobody sa preto väčšinou zhodne na tom, že vnútorná sloboda nie je ničím iným, než schopnosťou človeka rozhodovať sa.

Všetky tieto definičné a sémanticky-akrobatické kultúrne koncepty sú síce krásne absurdné, rovnako ako všetci svetoví nábožensko-fanatickí iluzionisti a ich nábožensko-fanatické ilúzie, ale ja osobne by som si prial, aby sa sloboda demystifikovala a stala sa tak konceptuálne ucelenejšou, vďaka čomu by sme s ňou mohli kooperovať bez podozrenia, že sa jedná o ilúziu. Kľúčom k niečomu takému je podľa mňa jednoznačne vnímanie slobody z ne-antropocentrického, čiste evolučného uhla pohľadu.

Baruch Spinoza bol napr. veľmi blízko, keď človeka postihnutého ilúziou vlastnej vnútornej slobody prirovnal ku “kameňu vyhodenému do vzduchu, ktorý si počas svojho letu myslí, že určuje, kam dopadne”. Pán Spinoza totiž pravdepodobne neúmyselne (ale správne) naznačil, že “slobodná” vôľa jedinca v jeho vlastnom rozhodovaní neexistuje, nakoľko každý jedinec si zo všetkých možností, ktoré v realite okolo neho jestvujú, vyberá výhradne tú najlepšiu možnosť.

Práve tento demystifikačný koncept automaticky odstraňuje všetky iluzórne konšpirácie o tom, že existuje nejaká vnútorná sloboda (pokiaľ sa jedinec automaticky rozhoduje pre tú najlepšiu možnosť, tak na akúkoľvek jeho vnútornú slobodu môžeme samozrejme zabudnúť). Avšak, sloboda ako taká nie je v evolúcii až tak paradoxným konceptom, ako sa môže zdať — jedince mnohých živočíšnych druhov, vrátane mnohých jedincov toho ľudského druhu, sa v priebehu svojho života usilujú o kvantifikáciu svojich možností rozhodovania. A deje sa to preto, pretože sloboda je výhradne možnosťou, pre ktorú sa jedinec môže rozhodnúť (v talebovskej psycholingvistike je slovo “možnosť” synonymizované slovom “opcia”).

V praxi si teda môžeme predstaviť koncept slobody, možnosti výberu opcií (= možností), ako časopriestorové prostredie, v ktorom daný jedinec žije a v ktorom si vždy automaticky vyberá tú najlepšiu opciu, ktorú mu prostredie dovoľuje — jedná sa o “okamžitú slobodu” (okamžitou slobodou je napr. to, ak si môžem práve teraz písať svoj blog a nemusím si piecť mäso na obed, pretože ho už mám upečené a stačí mi ho len ohriať na panvici a načistiť si k nemu čerstvé avokádo). Ďalej v tomto prostredí existujú aj také opcie, ktorých výber je pre daného jedinca možný iba v prípade okolnostnej zmeny prostredia — jedná sa o “okolnostnú slobodu” (okolnostnou slobodou je napr. to, ak sa počas vypuknutia vojny rozhodnem odísť zo Slovenska ideálne do krajiny, v ktorej nemám brannú povinnosť — vytvoril som tým okolnostnú zmenu prostredia, vďaka ktorej mi je dostupná nová opcia — opcia v starom prostredí by pre mňa nebola možná a ak by som si ju aj čiste teoreticky nejakým spôsobom vytvoril, napr. sa ukryl pred vojnou v pivnici, pochopiteľne by som takýmto rozhodnutím stratil omnoho viac ďalších, pre mňa dôležitejších opcií).

Ak sa jedinec v rámci svojej okolnostnej slobody neslobodne rozhoduje pre tú najlepšiu opciu, ktorá v realite jestvuje, tak takýmto konaním automaticky maximalizuje možnosti rozhodovania, ktoré má — jedinec sa tak skrátka snaží o to, aby sa jeho okolnostné slobody pretransformovali v okamžité slobody, vďaka čomu automaticky získa viac opcií.

V prírode navyše platí nasledovný vzťah — čím komplexnejší má daný jedinec mozog, tým lepšie dokáže identifikovať vlastné okolnostné slobody, čo je kľúčové pre ich cielenú transformáciu v okamžité slobody (z toho dôvodu je napr. Homo sapiens sapiens, živočíšny druh s najkomplexnejším mozgom na Zemi, automaticky aj najviac efektívnym transformátorom vlastných okolnostných slobôd na slobody okamžité). A takýmto spôsobom si jedinec s teoreticky dostatočne komplexným mozgom dokáže pretransformovať časopriestorové prostredie, v ktorom žije, na jednu veľkú okamžitú slobodu.

Dôvod, prečo niektorí ľudia (a niektoré živočíšne druhy) v porovnaní s inými (ľuďmi/živočíšnymi druhmi) slobodu nepreferujú, je práve ten, že ju nedokážu identifikovať, nakoľko majú menej komplexný mozog.