Ako pervitín zachraňuje ľudské životy a prečo (racionálne) ignorovať každú (drogovú) politiku

Aimo Koivunen a jeho príbeh

Skúste sa vcítiť do kože fínskeho vojaka, ktorý sa v mrazivý zimný deň pohybuje v drsnej laponskej divočine.

Je asi 10 hodín ráno, vaša jednotka je už viac ako dva dni takmer nepretržite v pohybe a lyžuje v po-kolená-hlbokom snehu. Všetci sú už úplne vyčerpaní, teplota činí sviežich 15 stupňov pod nulou a po západe slnka bude samozrejme ešte chladnejšie.

S kamarátmi si postavíte tábor v lese, aby ste si urobili malú prestávku, rozmrazili si ruky na malom ohni a možno sa aj trochu vyspali, čo by určite prišlo vhod. Roztopíte trochu snehu v hrnci, aby ste si uvarili čaj, a medzitým sa rozhodnete namazať si lyže. Hotová idylka.

Vašim sovietskym oponentom sa však váš malý čajový večierok nepáči — ešte skôr, ako voda začne vrieť, začnú nad vami padať guľky a vy musíte rýchlo pozbierať svoje veci. Opäť si nasadíte lyže a hľadáte úkryt v lese.

Spolu s kolegami nastražíte niekoľko mín, aby ste sa pokúsili spomaliť Rusov. Treba však mať na pamäti, že proti vám stojí celá čata dobre oddýchnutých, dobre vyzbrojených ruských vojakov v snehových kombinézach a ich počet výrazne prevyšuje vašu malú skupinu. Vašou jedinou možnosťou je veľmi náhly ústup.

A presne toto sa stalo 27-ročnému fínskemu vojakovi Aimo Koivunenovi ráno 18. marca 1944.

Aby sme pochopili, prečo sa Aimo ocitol v tejto nie práve ideálnej situácii, musíme si uvedomiť, že Fínsko bolo od roku 1939 vo vojne so Sovietskym zväzom, ktorá sa stala známou ako “Zimná vojna”.

Mohutná sovietska vojenská mašinéria mala nad fínskou armádou veľkú prevahu a v roku 1940 bolo Fínsko nakoniec nútené podpísať mierovú zmluvu, na základe ktorej pripadlo Sovietskemu zväzu viac ako 10 % fínskeho územia.

O rok neskôr, po operácii Barbarossa, sa však Fínsko neoficiálne spojilo s nacistickým Nemeckom a začalo pracovať na znovuzískaní svojich stratených regiónov.

V roku 1944 dostali nacisti v Rusku celkom slušne na prdel a Sovieti tak videli príležitosť na začatie druhého kola záberu fínskeho územia.

Aby mohol Aimo utiecť pred ruskou ofenzívou, pokúsil sa pohybovať pozdĺž vyjazdenej lyžiarskej stopy spolu so svojimi kolegovcami, ale jednoducho nevládal udržať tempo. Skoro ráno zjedol len kúsok chleba a už niekoľko dní sa poriadne nevyspal. Cítil sa slabý a telo mu začínalo vypovedať službu.

Muži za ním kričali, že musí ísť rýchlejšie: “Aimo, nezaspávaj!” kričal naňho jeden z jeho kamarátov.

Aimo bol síce na smrť vyčerpaný, ale mal v rukáve trik — jeho poručík mu totiž zveril zásobu pervitínu vojenskej kvality.

(Pervitín, syntetizovaný v roku 1919 Akirom Ogatom a v 30. rokoch distribuovaný na západe ako zázračná pilulka na bdelosť, nemeckí vojaci hojne používali aby zostali energizovaní a podávali lepšie výkony v náročných podmienkach.)

Metamfetamín vo forme malých okrúhlych bielych tabletiek nemeckí vojaci pochopiteľne milovali. Aimo údajne nebol jeho veľkým fanúšikom, ale uvedomoval si, že ak sa chce vyhnúť kolapsu v snehu, musí si ju vziať.

Fľaštičku s tabletkami mal v prednom vrecku bundy — pokúsil sa vybrať z nádobky jednu tabletku, ale v hrubých zimných rukaviciach nedisponoval zrovna najlepšou motorikou a omylom si ju celú vysypal do dlane. V panike a v snahe udržať manéver v tajnosti pred ostatnými vojakmi ich jednoducho všetky zjedol.

Bezpečná dávka pervitínu bola mimochodom podľa nemeckej armády jedna tableta denne. Aimo Koivunen ich prehltol všetkých 30 naraz. A to si ich nezapil ani kvapkou vody.

Keď ťa kickne piko

O niekoľko minút zaliala Aimov mozog dopamínová vlna, ktorá sa k ničomu prirovnať nedá, keďže si ju bežný smrteľník ani len nevie predstaviť. Aimo už nebol unavený a slabý. Cítil sa skvelo, bol plný energie a rýchlo nabral potrebnú rýchlosť.

Po tom, čo tabletky začali účinkovať naplno, Aimo prešiel do druhej fázy pervitínového tripu. Okolitá krajina sa mu pred očami menila, bol čoraz paranoidnejší a počas lyžovania začal striedavo prechádzať do občasného bezvedomia.

V istom momente si jeho kolegovci všimli, že starý dobrý Aimo nevyzerá veľmi príčetne a zobrali mu preto muníciu.

Keď sa prebral, nemal so sebou už žiadne jedlo, žiadnu muníciu a ani kamarátov. Netušil, kde je, ako sa tam dostal a ani koľko času uplynulo. Takisto netušil, či sa vzdialil od svojich kolegov vojačikov, alebo či sa ho v skutočnosti rozhodli nechať za sebou.

Od tej chvíle neustále strácal vedomie a vracal sa do reality, ocital sa na miestach, ktoré vôbec nepoznal a robil podivuhodné veci o ktorých si nepamätal, že by ich robiť chcel.

Nemci na dohľad

V istom okamihu sa Aimo ocitol na vrchole kopca a v diaľke zbadal horiacu vatru, okolo ktorej postávali nejakí muži — bol presvedčený, že to musí byť nemecký tábor a rozhodol sa, že bude skvelý nápad ho navštíviť, aby ho mohli dobrosrdeční vojaci zachrániť z jeho skľúčujúceho utrpenia. Veselo sa plnou rýchlosťou spustil na lyžiach z kopca, ale keď sa ocitol dostatočne blízko, uvedomil si, že to v skutočnosti nie sú nemeckí vojaci — boli to Rusi.

Našťastie pre Aima boli Rusi takí zmätení, keď uvideli vyfetovaného fínskeho vojaka, ktorý sa plnou rýchlosťou rútil priamo cez tábor, že naňho len v tichosti pozerali a analyzovali jeho mentálnu príčetnosť. Aimo zmizol skôr, ako sa Rusi stihli spamätať.

Niektorí sovietski vojaci sa ho síce pokúšali prenasledovať, ale on bol uprostred metamfetamínového šialenstva a nič živé nemohlo dostihnúť jeho tempo.

V nasledujúcich dňoch Aimo prežil len na vode, ihličí a pervitíne. Mal ďalšie halucinácie, rozprával sa s viacerými neprítomnými priateľmi a bojoval s imaginárnym rosomákom (z ktorého sa vykľul konár stromu), pričom si rozbil náramkový kompas a stratil pri tom batoh.

V istom momente sa nejakým spôsobom ocitol v opustenej chate a rozhodol sa založiť oheň — na drevenej podlahe, uprostred miestnosti. Onedlho už horela celá chata, pričom sa vyhalucinovaný Aimo schúlil na zemi, snažil sa zaspať a posúval sa ďalej a ďalej od plameňov zakaždým, keď sa k nemu priblížili príliš blízko.

Našťastie preňho mu metamfetamínom vyvolaný nepokoj nedoprial žiaden spánok a keď sa chata napokon zrútila v dôsledku masívneho poškodenia ohňom, podarilo sa mu utiecť, nazuť si lyže a opäť vyraziť na cestu. Ešte stále sfetovaný sa potom väčšinu noci veľmi usilovne snažil dostať k vzdialenému svetlu, pričom si počas úsvitu uvedomil, že celý čas naháňal Polárku.

Ráno Aimo narazil na opustený nemecký tábor. Nemci, ohľaduplní ako vždy, však po odchode miesto zamínovali. Aimo samozrejme omylom šliapol na mínu a kompletne si vďaka tomu rozfašíroval pravú nohu. Následne poskakoval po nemeckom tábore na jednej nohe a pokúsil sa otvoriť dvere od bunkra, pričom okamžite odpálil ďalšiu mínu.

Prebral sa asi 30 metrov od bunkra zasypaný snehom, pričom v ruke stále držal kľučku dverí. Výbuch mu navyše roztrhal šaty a topánky.

Okrem toho, že nemal zbrane, jedlo ani kompas, bol teraz aj vážne zranený, polonahý a stále halucinoval na mimozemsky vysokej dávke pervitínu. Rozhodol sa teda vliezť do bunkra a vyspať sa.

Záchrana

O niekoľko dní neskôr na neho narazila skupina fínskych vojakov.
Boli dosť prekvapení, keď našli roztrhaného, polonahého krajana v opustenom nemeckom tábore ktorý sa zmenil na mínové pole, a sľúbili mu, že k nemu vyšlú záchrannú skupinu. Aimo zakrátko nadobudol presvedčenie, že so žiadnymi fínskymi vojakmi neinteragoval a v skutočnosti mal iba halucinácie.

Kým čakal — kým ho Rusi nájdu a zabijú alebo kým ho Fíni zachránia — podarilo sa mu chytiť sojku, ktorú zjedol surovú.

Na jeho veľké prekvapenie ho o niekoľko dní neskôr prišli Fíni zachrániť. Keď ho konečne priviezli do poľnej nemocnice, namerali mu tep 200 úderov za minútu a váhu 43 kilogramov).

Aimo bol na cestách dva týždne a vzdialenosť, ktorú prekonal počas svojej sólovej cesty poháňanej pikom, bola vypočítaná na približne 400 kilometrov.

Aimo Koivunen prekvapivo nielenže prežil túto skúšku, ale žil do roku 1989, kedy zomrel vo veku 71 rokov. Navyše — po tejto skúsenosti pervitín už nikdy viac nepožil, keďže sa nikdy nedostal do situácie kedy by ho naháňali Rusi.

Drogy

A to je celý príbeh Aima Koivunena. Veľmi zaujímavá historická pikantnosť o vojakovi, ktorý sa intoxikoval syntetickou stimulačnou drogou. Čo si z toho však môžeme zobrať a nad čím nás môže tento príbeh prinúť uvažovať?

Hneď sa k tomu dostanem, ale poďme si najprv rozobrať definície nejakých základných pojmov, s ktorými budeme pracovať, aby sme sa vyhli nedorozumeniam.

V tejto časti budeme tak trochu panpsychicky uvažovať nad definíciou drog a ich účinkami. Práve preto je vhodné, aby sme sa zamysleli nad tým, čo je vlastne “inteligencia” a čo je vlastne “vnímanie”. Bez ohľadu na to, ako abstraktne môžu tieto pojmy pre niekoho vyznieť.

Inteligencia má mnoho definícií. Pre potreby tohto článku však budem pracovať s inteligenciou ako s niečím, čo umožňuje rozpoznávať komplexitu prostredia; čiže uvedomovanie si vzťahov. Inteligenciu si taktiež môžeme interpretovať ako schopnosť “učiť sa”, akurát tu je obzvlášť vhodné zmieniť, ako inteligencia vlastne funguje.

Inteligencia je iba spracovávanie informácii na základe skúseností s doterajším spracovaním informácii. To znamená, že inteligencia môže stagnovať, čiže nemusí prichádzať na nové súvislosti a využívať ich vo svoj prospech. Niečo také sa môže diať napríklad vtedy, ak je inteligencia v homogénnom prostredí a k novým informáciám na spracovanie neprichádza (čo sa deje veľmi výnimočne a obzvlášť u tak komplexných organizmov ako je človek), alebo jednoducho nejakým zložitejším procesom, ktorý schopnosť učiť sa oslabuje. Čiže oslabuje aj samotnú inteligenciu.

Na to aby sme boli dostatočne efektívne inteligentní, tak algoritmy, ktoré tvoria nás (našu inteligenciu) sa musia neustále vzájomne kontrolovať a sledovať svoju efektivitu pri dosahovaní svojich cieľov. A čo je hlavné, musíme ich poznať naozaj čo najviac a čo najlepšie (v trápnej freudovskej hierarchistickej lingvistike by som mohol povedať, že “čo najhlbšie”). Mali by sme mať vyhackované práve ono povestné vnímanie, pretože ak nie sme sami pred sebou dostatočne transparentní, nemôžeme sa transformovať a tým pádom si nemôžeme zvyšovať efektivitu inteligencie.

Vnímanie je teda niečo ako súbor jediných algoritmov inteligencie, ktorými môžeme vyhodnocovať efektivitu iných jej algoritmov. Vnímanie je niečo, čo rozhoduje o tom, čo je efektívne a čo nie.

A teraz už späť k drogám, k nášmu vnímaniu drog a k našej práci s dátami v oblasti drog.

Veľkým spoločenským problémom je samotná definícia slova “droga”. Pokiaľ si pozriete obsah článku tohto hesla na slovenskej Wikipédií, dočkáte sa príšerného a trápneho bľabotu, ktorý pripomína verbálny výplod osemročného dieťaťa po tom, čo sa vôbec o drogách niečo málo dozvedelo z hollywoodskych filmov a od Jožkov a Jankov z prstom v nose, ktorí kecali o pichaní si marihuany do žily cez veľkú prestávku. Nájdete tam niečo o tom, ako droga mení vôľu a úsudok a z toho dôvodu vyvoláva drogovú závislosť, ktorá vedie k vážnym spoločenským problémom (pričom sa v tom istom článku hovorí aj o nenávykových drogách, medzi ktoré patria napríklad psychedeliká). A tým najväčším odpadom slovenskej Wikipédie je samozrejme heslovitý zoznam s príznačným názvom “iné drogy”, v ktorom môžeme nájsť random vybraté substancie s random slovným pomenovaním od molekulárneho názvu až po slang, pričom v tejto spleti ukážky lingvistického výplachu z rôznych spoločenských vrstiev môžeme nájsť takzvané “shrooms” a “magic mushrooms” ako dve rozličné “drogy”. Čo tým chcel wikipedický majster tesár povedať a na akej droge počas písania týchto žvástov bol, už môžeme iba hádať.

To, že sú nejaké látky spoločensky vnímané a arbitrárne definované ako drogy a iné zas nie, pri tejto analýze úplne vynechajme. Nie je to podstatné. Zostaňme teda pri definícii drogy ako pri substancii, ktorá mení vedomie. Niečo, čo mení vôľu a úsudok. Teda niečo, čo v zásade mení naše myslenie a teda náš pocit “ja som”.

Ako však je možné rozpoznať čo vedomie mení a čo vedomie nemení?

Každá substancia viac-menej mení našu inteligenciu, pretože ovplyvňuje nás. Či už sa jedná o vzduch, vodu, kofeín, pervitín, alebo vitamín C. Druhou vecou však je, ako veľmi a akým spôsobom sme schopní danú substanciu cítiť a necítiť. A niečo také závisí len od nášho vnímania — od jediných našich algoritmov inteligencie, ktorými môžeme vyhodnocovať efektivitu iných jej algoritmov.

Nebolo to tak dávno, kedy som nebol schopný cítiť účinky kofeínu. Dal som si kávu alebo poriadnu porciu čierneho čaju a mohol som ísť spať (aspoň som si vtedy myslel, že som spať mohol). Vyspal som sa a nasledujúce ráno som nič nezvyčajné necítil, no moje adenozínové recepotry boli zablokované a telo slabo zregenerované.

Pamätám si aj na časy, kedy mi bolo veľmi príjemné jesť giganitcké množstvá sladkého jedla — tak ako takmer každému dieťaťu hýčkanému potravinovou memetikou západnej kultúry dvadsiatehoprvého storočia. Bol som úplne kľudne schopný zjesť na posedenie celý makovník. A ideálne rovno na raňajky. Pri chronickom jedení sladkostí mi moje taknivá nereagovali na vyplavený inzulín dostatočne, na čo beta bunky pankreasu reagovali ešte vyššou produkciou inzulínu tak, aby sa hladina mojej glykémie udržala v normálnom rozpätí. Určite som si vypestoval peknú inzulínovú rezistenciu. Únavu po sladkom jedle som necítil. Bolo mi proste príjemne a užíval som si chuť, ktorú som identifikoval ako dobrú.

Momentálne mám na kofeín vysokú citlivosť. Kofeínový nápoj po pätnástej hodine nepijem, pokiaľ chcem pohodlne a bez cítiteľného kortizolového tranzu zaspať pred polnocou. Zo sladkého jedla sa mi rozbúši srdce v dôsledku veľkej glykemickej odpovede, cítim silnú únavu a neschopnosť sústrediť sa. Z lepku mám navyše tráviace ťažkosti, prekurzorickú alergiu na pele a trávy a dosť silnú mentálnu hmlu. Z kombinácie cukru a lepku, ktorou môže byť napríklad spomínaný makovník, ma ide roztrhnúť. Som existenciálne nepoužiteľný a mám dosť silnú nechuť žiť.

Všetko zo spomenutého cítim. Zažívam to. Všetky spomenuté pocity sú mojím “ja som”. A čo viac — som schopný cítiť aj vitamín C. Ak si dám nalačno fajnovú dávku céčka, vyvolá vo mne špecifický pocit, ktorý vo mne vie vyvolať len a jedine vitamín C, rovnako ako svoje špecifické pocity vie vyvolať aj kofeín, lepok alebo cukor.

Prečo tomu tak je? Je to jednoduché. Moje vnímanie bolo na veľmi zlom leveli. Bol som hlúpym a netransparentným človekom, ktorý si neuvedomal niektoré veľmi očividné vzťahy v samom sebe. A teraz je tomu inak. Alebo, pri všetkej skromnosti a sebareflexii — je tomu inak aspoň v otázke kofeínu, cukru, lepku a pár ďalších vecí.

Ľudia, ktorí sú hlúpi, neuvedomujú si vzťahy v samých sebe a sú sami pred sebou netransparentní (čiže ľudia, ktorých vnímanie je na veľmi zlom leveli a ktorí sú presne takí, akým som býval aj ja) spravidla lpejú na silných identifikáciách.

O akých identifikáciách to prepánajána hovorím?

Nuž, komfort takýchto ľudí v ich vlastnom pocite “ja som” závisí od nejakej externality, s ktorou sa daná osoba stotožňuje — väčšinou sa jedná o boha, krajinu, národ, osobu (alebo presnejšie — nie osobu, ale fetišizované spomienky, ktoré sa s danou osobou viažu), náboženstvo, drogu, predstavu, identitu, alebo dokonca vlastnú skúsenosť na ktorú niekto veľmi ľahko priľne. Necítim sa príliš kompetentne na to aby som sa pokúšal odhadnúť, prečo si ľudia takéto silné identifikácie vytvárajú, no dovolil by som si akurát povedať, že to s najvyššou pravdepodobnosťou robia preto, pretože sa boja byť sami so sebou. Keďže nemajú dobré vnímanie, ich myseľ je plná psychologických konfliktov a oni sú príliš hlúpi na to, aby im chceli čeliť. Sú závislí na zdanlivom komforte identifikácií, pretože vyhľadávajú externality, ktoré im umožňujú odvracať pozornosť od vnímania samých seba. Identifikácie im nepochybne dávajú zdanlivý pocit bezpečia; komfortu. V chronickom stave závislosti ani nemajú čím uchopiť svoje konflikty aby sa nimi mohli zaoberať. Sú sami pred sebou algoritmicky netransparentní a táto netransparentnosť nie je ničím iným, než zlým vnímaním.

Takíto ľudia navyše obľubujú také drogy, ktoré im pomáhajú ich identifikácie udržať, prípadne im vytvoriť identifikácie nové v prípade, že so starými identifikáciami necítia dostatočný pocit zdanlivého bezpečia. A naopak, takíto ľudia pohŕdajú drogami, ktoré vnímanie vylepšujú, pomáhajú odhaľovať konflikty a v konečnom dôsledku rozpúšťať identifikácie. Takýto stav týchto ľudí desí. Sú väčšinou tak zažratí vo svojom modeli života plnom lpenia na určitých “ja som”, že čo i len zamyslenie sa nad falošnosťou niektorého z ich komfortov nimi extrémne zatrasie. V takomto prípade sa ľudia väčšinou boja smrti. Smrť svojich identifikácii považujú za psychózu, alebo niečo podobné. Preto je im príjemné si neustále šľahať piko (aj keď ich nenaháňajú Rusi), jesť sladké, stimulovať sa obrovskými dávkami kofeínu, alebo sa opájať horľavinami. Majú radi svoje zabehnuté kruhy a radi sa v nich umocňujú špecifickými substanciami. A čím dlhšie v nich sú zabehnutí, tým viac je ich vnímanie otupené. Tým viac je narušená ich inteligencia, keďže klesá počet vzťahov ktorým rozumejú a klesá taktiež aj intenzita ich porozumenia.

A to je nepochybne drogová závislosť, ktorá vedie k vážnym spoločenským problémom!

To, čo substancia s ľudským telom urobí a či mu jeho spôsob inteligencie zvýši alebo zníži (s akou intenzitou a na ako dlho) závisí od množstva parametrov. Od priestoru, od času a od podmienok. Môžeme si síce ako premotivovaní tvorčekovia so záujmom o nejakú umelo vykategorizovanú morálku povedať, že jedny substancie sú “horšie” než iné a rozlišovať medzi takzvanými tvrdými a mäkkými drogami, pričom do tvrdých drog v rámci našej konzistencie zaradíme veci ako sú alkohol, pervitín, heroín a iné vylomeniny a do mäkkých drog napcháme všetky ostatné zlúčeniny — od vitamínov, cez psychedeliká a kanabinoidy až po minerály a všelijaké biogénne prvky. Paráda! Vybudovali sme konzistentnú legislatívu na základe potenciálu danej drogy škodiť či už jej uživateľom, alebo ostatným, ktorí musia ich užívateľov tolerovať.

Vráťme sa však k nášmu fínskemu vojačikovi. Pervitín, napriek tomu, akým svinstvom je, mu nepochybne v tom čase a na tom mieste zachránil život. Možno. Pomohol mu dosiahnuť to, na čom mu naozaj záležalo. Nepochybne; zvýšil efektivitu jeho inteligencie.

Ak teda vieme, že naše rozdelenie na mäkké a tvrdé drogy je nedostatočné kvôli tomu, že škodlivosť nemožno merať podľa substancie, ale podľa spôsobu, času a podmienok užitia (a že škodlivé v prvom rade nie sú drogy, ale zle sebanavnímaní ľudia), ako chceme rozhodovať o tom, aké drogy, v akých časoch a v akých podmienkach môžu ľudia užívať (ak teda chceme byť čo najviac morálne konzistentní)? Alebo lepšie povedané — kto má o časopriestore tak extrémne skvelý prehľad na to, aby o tom dokázal čiste a logicky rozhodnúť?

Odpoveďou je — nikto! Nehovoriac o tom, že spoločnosť ani legislatíva v čase, spôsobe a kontexte užívania drog rozdiel nerobí (zaujímajú ju iba látky), tak je maximálne pokrytecké akokoľvek vynucovať a trestať užívanie čohokoľvek za takých okolností pri ktorých užívatelia nevnášajú konflikt do hláv iných; neobmedzujú ich inteligenciu. Vnášanie konfliktov a obmedzovanie inteligencie je zásahom do slobôd druhého človeka. Zásah do slobody je agresiou a je pritom úplne jedno, či nejaký agresor niekomu ukradne kabelku, zabije manželku, alebo v opojení akoukoľvek drogou zrazí dieťa na prechode. Manipulácia s vlastným telom a s vlastnými algoritmami nikdy nie je agresívnym zásahom do slobôd; bez ohľadu na to, akého charakteru je a aké nástroje/substancie/aktivity spolu s ňou využívam a nevyužívam.

A o čom vôbec je legalizácia drog, keď tie najnebezpečnejšie a najškodlivejšie drogy, ktoré si vyžiadali milióny životov a milióny zničených zdraví, sú dávno legálne!?

Alkohol v čase písania tohto textu ročne zabije 3 milióny ľudí, čo predstavuje až 5,3 % všetkých ročných smrtí vôbec. Navyše, až 13,9 % smrti mladých ľudí vo veku 20–39 rokov je vyvolaných predávkovaním alkoholom. Celkovo 5,1 % celosvetového bremena spôsobeného chorobami a úrazmi možno pripísať alkoholu, podľa merania “Disability-adjusted life years” (DALYs). Štúdie taktiež prišli na viac ako 200 rôznych ochorení a telesných postihnutí, ktoré nespochybniteľne korelujú s užívaním alkoholu, takzvaným “opíjaním sa”.

Taký tabak zas ročne zabije 8 miliónov ľudí. Z toho sedem miliónov smrtí je zapríčinených priamou konzumáciou tabaku a jeden milión smrtí vzniká v dôsledku vystaveniu sa dymu; čiže pasívnym fajčením. Niečo také je nepochybne zasahovanie do slobody druhých ľudí; aktívne narúšanie ich inteligencie. Nepochybne sa jedná o agresiu!

A čo taký cukor? Ten je nepochybne tiež toxický a mimoriadne návykový. Čo je horšie, nemáme žiaden problém dávať ho už aj malým deťom. Ak jete cukru priveľa, môžete si nepochybne vypestovať inzulínovú rezistenciu a v konečnom dôsledku aj mnohokrát trvalé metabolické poškodenie, ktoré nazývame veľmi príznačne ako “cukrovka 2. typu”. Niečo také nedokáže napáchať ani povestný heroín. Viete si mimochodom predstaviť ako by sme o deťoch s abstinenčnými záchvatmi z heroínu hovorili niečo ako “veď oni sú vpohode, to majú iba ópiovku 2. typu”?

(Poznámka — ľudí nezabíja alkohol, cukor a ani nič podobné. Zabíja ich ich nakladanie s týmito látkami.)

Naobhajujem ani alkohol, ani tabak a ani pervitín! Nikdy v živote som nezažil situáciu, kedy by mi tieto látky priniesli terapeutické využitie a z toho dôvodu som ich ani nikdy nepožil. Ak by mi konzumácia takýchto látok musela priniesť nejakú terapeutickú hodnotu (a teda; zvýšiť moju inteligenciu), musel by som sa nachádzať v tak extrémne krízovej situácii, ktorú si aktuálne nedokážem predstaviť.

Rôzne látky fungujú na rôzne telá inak. Vnášajú do nášho fungovania nové algoritmy na báze ktorých sme tvorení a ovplyvňujú naše vnímanie a náš úsudok. Existujú také drogy, ktoré terapeutický potenciál nemajú, respektíve ho majú v extrémne špecifických podmienkach (a určite ho nemajú v takej forme a v takom spôsobe, akým sú globálne konzumované), pričom sú kultúrne glorifikované a normalizované. Sú pri tom toxické! (Reč je samozrejme o alkohole a tabaku.)

A na druhej strane — existujú také drogy, ktoré majú obrovský terapeutický potenciál v obrovskom množstve podmienok a spôsobov užitia. Naviac sú netoxické a nielenže po ich užití v dôsledku otravy nikto nikdy nezomrel, ale navyše ich užívanie nekoreluje s absolútne žiadnym fyzickým poškodením tela, či škodám spôsobeným ľuďmi ktorí prichádzajú do kontaktu s ich uživateľmi. Navyše, tieto “drogy” sú napriek ich dlhodobému použitiu v ľudskej kultúre (ešte stále/po novom) extrémne démonizované. (Reč je samozrejme o psychedelikách.)

Práve psychedeliká majú obrovský potenciál zvyšovať inteligenciu. Samozrejme, tú majú aj vitamíny, minerály a všelijaké iné biogénne prvky, not tie nie sú až tak okamžitým a psychologicky transformačným (pravdepodobne aj trvalým) nástrojom pre zvyšovanie inteligencie na úrovni vnímania (aj keď určite viac ako nejaké iné látky, ktoré ľudia používajú k zmene vedomia) a čo je hlavné, nie sú spoločensky démonizované a legislatívne kriminalizované.

Kto nám teda vytvára legislatívu (a memetiku) spoločenského úsudku o takých a onakých drogách? Sú to odborníci, inteligentní a dobre navnímaní ľudia, ktorí rozumejú obrovskému množstvu komplexných vzťahov? Alebo sú to hlupáci s psychologickými konfliktami v hlavách, ktorí lpejú na silných identifikáciách a snažia sa urobiť dojem na ostatných im podobných? Má zmysel brať takýchto ľudí vážne, ak ste inteligentnejší ako oni? Aké je ich miesto vo vašom živote a aké chcete, aby naozaj bolo?

Zdroje

(Aby si nejaký fiškus náhodou nemyslel, že spomenuté fakty väčšinou vychádzajúce z vedeckých štúdií som si vymyslel tak, aby korešpondovali s mojim ideologickým presvedčením, alebo nejakou inou vylomeninou silných psychologických identifikácii.)

--

--

Homo Novus Excitavitus, self-hacker, admirer of evolution, liberty and tensegrity

Love podcasts or audiobooks? Learn on the go with our new app.

Get the Medium app

A button that says 'Download on the App Store', and if clicked it will lead you to the iOS App store
A button that says 'Get it on, Google Play', and if clicked it will lead you to the Google Play store
Michal Kodnár

Michal Kodnár

Homo Novus Excitavitus, self-hacker, admirer of evolution, liberty and tensegrity