Bizarnosti a všednosti Bosny a Hercegoviny

Po absolvovaní 7-dňovej púte Bosnou a Hercegovinou som sa rozhodol zrekapitulovať svoje dojmy z tamojších najkľúčovejších spotov do tohto článočku.

Banja Luka

“Banja Luka je druhé najväčšie mesto Bosny a Hercegoviny. Je to najväčšie a de facto hlavné mesto autonómnej entity, Republiky Srpskej a geografického a historického regiónu Bosnianska krajina.”

Presne toto tvrdí o Banja Luka Wikipédia. A je to tak — Banja je skrátka metropola srbského etnika v Bosne.

Aj napriek geografickej lokalizácii mesta v Republika Srbskej sa však ani Banja Luka nezaobišla bez prítomnosti mešít — mne konkrétne sa podarilo navštíviť Ferhat-pašina džamija, AKA Ferhat Pasha Mosque.

Nápis nad vchodom do mešity Ferhat-pašina džamija v jazyku “arebica” (bosnianska varianta tradičného perzsko-arabského skriptu)

V Banja Luke svojím geografickým zastúpením nezaostáva ani náboženstvo vyžívajúce sa v symbolike krucifixov

V mešite pôsobil veľmi milý pán sprievodca, ktorý s nadšením popisoval celú históriu onoho miesta, pričom na otázku “či je pre Bosnu typické aj nejaké iné jedlo okrem bureka a čevapčiči”, odpovedal veľmi diplomaticky — vraj “na rôznych miestach Bosny sú typické rôzne druhy jedál”.

(SPOILER: V priebehu týždňa som pochodil celú Bosnu a žiadne iné jedlá som tam nevidel.)

Asi najkultovejším miestom v Banja Luke je miniatúrna reštaurácia Mala Stanica. Jedná sa o budovu bývalej vlakovej stanice, v ktorej je možné dostať poctivého keto lososa s maslom za menej ako 5 eur a v ktorej interiéri môžete slobodne inhalovať výpary čohokoľvek, čo máte so sebou.

…na ceste k pobrežiu…

Krajina v Banja Luke vyzerá viac menej rovnako ako krajina na Slovensku. Čím viac sa však v Bosne približujete k pobrežiu, tým viac dominantným sa stáva subtropické klimatické pásmo. Hory skalnatejú, vegetácia žltne a bodliakovatie a výsledný kolorit poskytuje aj takéto pekné panorámy.

Mostar

Mostar je jednoznačne najkrajšie, najvýživnejšie a najbizarnejšie mesto celej Bosny a Hercegoviny.

Hneď pri mostarskej vlakovej stanici vás privíta takáto krásna architektúra

Dominantou Mostaru je nepochybne Starý most cez rieku Neretvu. Je to veľké pohladnicové klišé a preto som sa naň preferoval pozerať z vcelku netradičného uhla pohľadu — spod hladiny rieky Neretvy.

Neretva je riečka studená (na moste som počul rozprávať turistického sprievodcu o tom, že sa v nej zvyknú trénovať ľudia, ktorí vchádzajú do ľadovej vody — vraj je to dobrá poistka voči srdcovému infarktu) a pomerne dravá — plávať sa v nej veľmi nedá; minimálne nie proti prúdu. Pri brehu sa ale dá nájsť veľké množstvo pokojných zátok, ktoré sú veľmi dobre využiteľné na kompletnú telesnú očistu, aspoň teda pokiaľ ste na cestách jestvovali kriticky dlhú dobu bez tečúcej vody a šampónu, podobne ako ja :))

Za návštevu tu určite stoja aj mostarské trhy, graffiti štvrť, opustený obchodný dom, alebo Mostarski Zvonik Mira — 107 metrov vysoká kostolná veža, na ktorej si môžete za 3 eurá dopriať super výhľad (zaujímavosťou je, že vstupné na vežu sa neplatí v kostole, ale v bufete).

Opustený obchodný dom

Panoráma Mostaru zo Zvoniku Mira

Mojím top spotom v Mostare je jednoznačne takzvaná Sniper Tower — budova bývalej banky, ktorú počas vojny využívali Srbi a Chorváti na to, aby ostreľovali svojich moslimských kolegovcov.

V Sniper Tower je super atmosféra — nádherné graffiti a pouličné umenie všelijakého charakteru, pekné výhľady a taktiež stále viditeľné diery po guľkách. Treba si tu ale dať pozor na niekoľko vecí — na schodisku nie je zábradlie (keď zafúka, je to trochu adrenalín), niektoré diery medzi panelmi sú tak veľké, že by nimi prešiel celý človek (vrátane tých na podlahe) a hlavne je vhodné mať na pamäti, že vstup do ruiny je zakázaný. Pokiaľ teda náhodou neviete preskakovať ploty, či utekať pred prípadnou ostrahou, nebude to nič pre vás.

Sniper Tower a jej zbierka pouličného umenia

Pohľad z druhého najvyššieho poschodia budovy (na tom najvyššom sú vysoké múry, čiže si tam toho moc nenafotíte)

V Mostare som navyše mal prvýkrát v živote možnosť zblízka vidieť moslimský cintorín.

Každý moslimský hrob tu spravidla pozostáva z dvoch náhrobných kameňov, z ktorých je každý iný a nachádza sa na opačnom konci úložiska rakvy. Či má tento mém aj nejaký špecifický dôvod, som sa žiaľ nedozvedel.

Pozoruhodná realizácia fetišu na zdobenie okolia miesta spočinutia ľudských ostatkov

Kravica

Na Kravici sa mi najviac páčil pocit toho, že z nej môžem kedykoľvek odísť.

Strašne preľudnené, hlučné a klišéovité miesto plné turistov a slnečníkov.

Z dostupných fotiek na internete sa dá dedukovať, že to tam vyzerá celkom pekne, no v auguste počas sezóny to tak pekné rozhodne nie je. Po gréckom šaláte a okúpaní sa (čiste z dôvodu praktizovania mému Genius loci) som sa so skupinkou spolufrustrovaných českých kolegovcov zodvihol s úmyslom odstopovať si to do Neumu, jediného prímorského mesta Bosny a Hercegoviny.

A samozrejme, dal som si k tomu aj 150 mikrogramov 1cP-LSD.

Kravica — jediná foto, o ktorej som si myslel, že bude bez turistov a slnečníkov, no aj tak sa to nepodarilo

Neum

V Bosne turistický ruch značne brzdia stovky objavených mínových polí a ešte viac stovky neobjavených mínových polí. Počas menšej horskej túry, ktorou sme si skrátili trasu k vysnívanému stopovaciemu spotu, sme však na žiadnu mínu nestúpili. A panorámy boli pekné.

Podarilo sa mi odstopovať do mestečka Čapljina. Mal som pochopiteľne v pláne ísť ďalej, no po vyčerpaní zásob vody sa mi už nechcelo tráviť viac času na žeravom slnku a tak som nakoniec s jednou priateľskou staršou dámou predávajúcou ovocie popri ceste zjednal cenovo prívetivý taxík do Neumu.

Taxikár nevedel ani slovo anglicky, no aj tak ho iba zaujímalo, či náhodou nie som migrant z Iránu (v takom prípade by ma neodviezol) a aj napriek jazykovej bariére sa mi podarilo určiť si podmienky cesty skrz slovné spojenie “NO-GRANICA”, na ktoré pán vodič veľmi rád pristúpil.

(Vzhľadom na časovú tieseň bolo vyhnutie sa hranici ďaleko efektívnejšie než študovanie si toho, či legislatíva Chorvátskej republiky náhodou nekriminalizuje chemické molekuly, ktorými v tom čase disponoval obsah môjho batohu.)

Cesta do Neumu skrz Bosnu bola plná všelijakých geografických bizárov (prechádzali sme napr. okolo prírodnej rezervácie Hutovo Blato), úzkych ciest a hlavne výškových prevýšení, ktoré si pán taxikár riešil svojpomocne prostredníctvom rozličných rozporuplných aktivít. Svoje konanie obhajoval tým, že sa nemusíme báť — v Bosne vraj majú veľmi dobrú políciu :))

Mesto Neum je inak riadne veľká nechutnosť. Masívne hotelové komplexy, umelé pláže a celkovo strašidelná proturistická komercializácia (viď foto). Znechutenie z tohto všetkého je o to väčšie, pokiaľ do Neumu zavítate počas psychedelického tripu.

(SPOILER: Neradno v Neume tripovať.)

Kebyže mi ako 6-ročnému bosniančatku rodičia sľúbia výlet k moru a privedú ma sem, asi z toho chytím adaptačnú poruchu.

Avšak, “byť pri mori v Bosne a Hercegovine” je samo o sebe dosť veľký trip a okúpanie sa na tamojšej betónovej pláži má nepochybne veľkú recesistickú hodnotu.

V Neume inak platí zaujímavá konštanta — čím ďalej ste od pobrežia, tým je mesto krajšie. Niet divu že sa Bosniaci neradi priznávajú k tomu, že majú prístup k moru.

Bosna má mimochodom prístup k moru na cca 22 km úseku, vďaka čomu je hneď po Monaku druhou krajinou na svete s najkratším pobrežím. Táto sranda však stála Chorvátsko geografické rozdelenie — pokiaľ sa chcete dostať z jedného konca Dubrovnícko-neretvianskej župy na druhý, musíte jednoducho ísť cez Bosnu. Chorvátom ale došla trpezlivosť a začali si stavať okolo Bosny most (viditeľný na foto), aby nemuseli čakať pri hraničných kontrolách.

Sarajevo

Sarajevo na Mostar síce nemá, ale aj tak je to dosť super mesto.

Pokiaľ do Sarajeva cestujete vlakom, tak sa môžete tešiť na to, že hneď na stanici vás privíta nevšedná architektonická dystópia.

Interiéry budov ministerstiev z Orwellovej 1984 som si predstavoval podobne, ako interiér sarajevskej vlakovej stanice

Kontrast s postsocialisticky-brutalistickou stanicou tvorí 172- metrov vysoký mrakodrap Avaz Twist Tower lokalizovaný v jej bezprostrednej blízkosti. Za poplatok 1 euro sa dá dostať výťahom na jeho najvyššie poschodie, kde človeku nemôžu uniknúť pozoruhodné geografické uvedomenia (prišiel som tam napr. na to, že celá 600-tisícová aglomerácia Sarajeva je nekonečne dlhým úzkym pásom zmesice mrakodrapov a rodinných domov, ktoré sa tlačia v úžine medzi dvoma povrchovými celkami).

Avaz Twist Tower vybudovaný na ruinách rozbitých chodníkov a poľných cestičiek

Sarajevské centrum má inak geniálnu orientálnu atmosféru, za čo vďačí hlavne mešitám, zachovalým historickým budovám, štýlovým kaviarňam a trhoviskám s orientálnym oblečením, umením, tapisériami a vonnými tyčinkami. Atmosféru tu samozrejme umocňuje aj výrazné zastúpenie tureckej menšiny.

Pokiaľ v Sarajeve vidíte viať bielo-červenú handru, je veľmi pravdepodobné, že to je buď reklama na Coca-Colu, alebo turecká vlajka.

Tohto pána predávajúceho náhrdelníky a náramky na svojej drevenej palici sa mi podarilo na želanie odfotografovať. Môžeme si všimnúť, že aj napriek tomu, že nepochybne patrí do slovanskej etnickej skupiny, disponuje takou briadkou a čapičkou, za akú by sa nehanbil žiaden plnokrvný arabáš.

A v tomto pouličnom stánočku stojacom hneď vedľa mešity majú asi 120 druhov vonných tyčiniek

No a samozrejme, v Sarajeve dostanete aj výborné jedlo, keďže vďaka veľkej moslimskej menšine tu predsa len jedia aj niečo iné, než burek a čevapčiči.

Ukážka z veľmi originálnej terasy halal reštaurácie

Z oboru konzumovateľných vecí určite odporúčam výbornú šťavu z granátového jablka, ktorú môžete zakúpiť v hociakom pouličnom stánku, v ktorom vám ju milá teta predá za polovičnú cenu, než na akú môžete byť zvyknutí v Strednej Európe.

2 bizarné mémy na záver

Bosna je samozrejme krajina mnohých bizárov a bizarných mémov. Na záver však chcem spomenúť také, ktoré vo mne zarezonovali najviac a ktoré nemôže minúť žiaden návštevník Bosny.

1.) Mém automobilizmu

V Bosne existuje jeden veľmi bizarný automobilistický kultúrny mém — v Republike Srpskej vlastní cca každý druhý obyvateľ automobil Yugo, zatiaľčo vo Federácii Bosny a Hercegoviny vlastní cca každý druhý obyvateľ VW Golfa I. — III. generácie (do roku výroby 1997). Tento mém je tu natoľko silný, že samotný automobil nijakým spôsobom nedeterminuje status jeho vlastníka — Golfy a Yugá tu vlastnia aj mestskí veľkopodnikatelia a aj ľudia z drevených domov na vidieku.

V konečnom dôsledku tu teda môžete vidieť polorozpadnuté kusy za pár desiatok eur a aj povoskované lowridery s interiérovým čalúnením na mieru.

2.) Mém reštaurácií

Na Slovensku reštaurácie veľmi nedelíme. A ak áno, tak maximálne tak na klasické reštaurácie a bistrá (fast foody).

V Bosne to však funguje inak. Áno, majú tam aj klasické reštaurácie a aj bistrá, ktoré sa vyznačujú tým, že v nich dostanete aj burek a čevapčiči.

Jestvujú tam ale aj dva špeciálne typy reštaurácií. V prvej z nich, v “buregdžinici”, dostanete iba burek. A v tej druhej, v “čevabdžinici”, dostanete len čevapčiči.

Takúto gastronomickú fíčuru som nikde inde nevidel. Avšak to, že v Bosne existuje (naviac dokonca vo veľmi hojnom počte) znamená iba to, že je tam trhovo dopytovaná. A to je dosť haluz :))