Okolitý svet AKA výhodný a nevýhodný autizmus v rekurzii definovania samého seba

Keď človek existuje, zdieľa samého seba s okolitým svetom. Vytvára s ním nejaké vzťahy a svojou aktivitou vo svete teda aj mení formy týchto vzťahov. Moja aktuálna potreba je veľmi povrchná. Mám totiž potrebu zdieľať samého seba s okolitým svetom (konkrétne s ľuďmi, ktorí čítajú tieto riadky) veľmi komplexne. Nemám potrebu zdieľať nejakú špecifickú časť mňa, ale iba akési moje jadro a čistú psychologickú abstrakciu mňa. Chcem vyjadriť práve to, ako interagujem s okolitým svetom prostredníctvom vzťahov, ktoré ma tvoria a využívam na to dostupné prostriedky. Nejaký jazyk, moju schopnosť organizovať myšlienky do slov a moju schopnosť aktivovať pár priečne pruhovaných svalov na to, aby som vedel vyťukávať písmenká a striedavo upriamovať svoje zrakové pole na klávesnicu a obrazovku.

Už od čias, kam mi aktuálne siahajú moje najstaršie záblesky vytvárania si reality, ktoré s veľkou hrdosťou všetci nazývame spomienkami (čiže asi od veku dvoch až troch rokov), mi svet liezol na nervy. Alebo presnejšie, liezla mi na nervy konkrétne tá časť sveta, ktorá mala potrebu ma organizovať. Väčšinou pozostávala z organizmov z mäsa a kostí, hovoriacich rovnakým jazykom ako ja, no napriek jej príbuznosti ku mne som mal pocit, že tejto časti sveta nerozumiem a ona nerozumie mne. Je to tak prakticky doteraz. Svet svoj prístup ku mne veľmi nezmenil, no ja som svoj prístup ku svetu zmenil radikálne. Už nemám pocit totálneho existenciálneho stratenia a zúfalstva z toho, čo so mnou bude vo svete (aspoň nie tak často). Čo so mnou bude vo svete ma netrápi. Ak sa v ňom nachádzam, moje utrpenie často prekračuje znesiteľnú mieru a tak sa vňom nachádzam tak málo, ako je to len možné. Snažím sa radšej zbierať nejaké prostriedky na to, aby som si vytváral vlastný svet a spájal sa s ľuďmi, ktorí ho so mnou chcú tvoriť tiež.

Vždy som veľmi intenzívne vnímal hlasné zvuky, alebo aspoň môj mozog si ich veľmi hlasno interpetoval. Teraz už v sebe našťastie mám dostatok sebauvedomania na to, aby som hluk nevyhľadával, no v detstve pre mňa boli koncerty a všelijaké hlučné akcie v rámci povinnej školskej dochádzky čistým utrpením. Panika, pocit “zahnania do kúta” a potreba uctieť. Niekedy aj fyzická bolesť hlavy. Ako dieťa som si myslel, že mám byť ako ostatní hlukomilní kolegovci a pretrpieť to. A tak som to obvykle pretrpel s rukami na ušiach.

Zistil som, že môj mozog na aktivitu väčšiny ľudí vo svete reaguje podobným spôsobom, ako na koncerty a podobné hlučné zvrátenosti. Samozrejme, nie však až v tak intenzívnej miere (obvykle zvládam interakciu s druhými ľuďmi bez toho, aby som si musel zapchávať uši). Ale vzorec mojej mozgoreakcie je podobný. Zahnanie do kúta a potreba utiecť. Keďže sa však pred svetom zapchať uši nedajú (aspoň to nie je dlhodobé riešenie), radšej z neho odchádzam. A tvorím si svet vlastný.

Pokiaľ by som mal povedať, čomu sa teda vo svojom živote venujem, tak jedinou odpoveďou, pri ktorej ma nezachváti šialená dávka impostor syndrome, je takzvané čakanie na smrť. Ostatné veci (o ktorých chcem, aby si svet myslel, že sa im venujem), nájdete na sociálnych sieťach. Vyberte si z nich to čo vás zaujíma a niekedy sa o jednej veci (alebo o viacerých veciach), ktorej sa akože venujem, spolu môžeme porozprávať.

Od čias materskej škôlky dúfam v nejakú poriadne drastickú čiernu labuť, ktorá by kompletne rozbila civilizačné štruktúry. Decentralizácia, zánik úradov, vzdelávacích inštitúcií a autorít. Vždy keď sa vo svete diala nejaká mimoriadna udalosť, dúfal som, že napácha čo najväčšie a najtrvalejšie zmeny. Celkom slušne vyzerala COVID-pandémia a celkom slušne vyzerá aj aktuálna hrozba jadrovej vojny, no veľké nádeje si nerobím. Zo všetkého vždy vzišiel iba spam ktorý riadne pokazil životy pár ľuďom.

Vždy som sa pri tom všetkom tak trochu čudoval tomu, že toho už ľudia nemajú dosť. Keď príde nejaká kríza a vyruší ich pri ich otrokárčení pre svet, ľudia si začnú sťažovať, že chcú pre svet opätovne a čím skôr otrokárčiť rovnakým spôsobom (ľudia majú radi hluk, ale iba špecifický!). Z toho občas chytám dosť depky, no zároveň ma to dosť motivuje pri vytváraní vlastného sveta. No a samozrejme, motivuje ma predovšetkým aktivita tých, ktorý môj svet vytvárajú tiež.

A ako čakám na smrť?

Tak ako mnohí iní, aj ja vo svojom živote vytváram veľa šumu. Možno to nie je taký šum, aký tvorí Elon Musk, ale stále je to šum. A ten mi robí dobre.

Áno, už od čias materskej škôlky sa vo mne prejavila potreba po vytváraní si vlastného sveta. Tento môj prístup sa odvtedy prakticky nezmenil. Zaujímam sa o random blbosti. Veľmi často sa nejakej blbosti venujem dlho a intenzívne, pretože ak sa nejakej špecifickej blbosti chytím a skúmam ju, môjmu mozgu to dodáva dopamín. A dopamín mám rád. Focus na blbosti je jedna z celkom dobrých vlastností autizmu, ktorý v sebe máme v menšej či väčšej miere zakorenení všetci.

Považujem sa vďaka tomu za proces. Proces chytania sa random blbostí. Moja motivácia je neobmedzená, rovnako ako je neobmedzený aj počet blbostí, ktorými sa môžem zaoberať.

(V procesoch môžu nastať prakticky akékoľvek zmeny. Napr. z černocha Michaela Jacksona bol beloch. Alebo, čo je ešte drastickejšou zmenou, z černocha Michaela Jacksona bola mŕtvola!)

Nie všetci to tak ale majú.

Keby som mal nejakým mimozemšťanom (alebo pokojne aj nechápajúcim ľuďom, ktorí čítajú tieto riadky a ťukajú si na čelo) definovať, čo je to človek (alebo teda, čo je to ten cudzí svet, ktorému nerozumiem), tak im odpoviem, že človek je proces, ktorý si sám o sebe myslí, že nie je procesom :))

Praktickú implementáciu tohto môjho tvrdenia je krásne vidieť na tom, ako sa niektorí ľudia kategorizujú. Ak tvrdia veci, ako napr. “Ja som hlupák/som Slovák/som Pražák/som ne-technický/som agresívny/som kresťan/som homosexuál/som smutný/som konzervatívny/som chorý” a pod. Privádza ma to do rozpakov, pretože im často nerozumiem. Neškodný a korektný label označujúci stav aktuálnej situácie má často tendenciu zvrhnúť sa do strašného loopu, v ktorom sa človek nepovažuje za proces, ale za akýsi finálny stav. Je to poznať na tom, že takéto “ja som” býva veľmi kŕčovité. Preto na otázky typu “Si XY?” často zo zásady odpovedám “Ja nie som nikto, nie to ešte nejaký XY”. Tiež je to pre mňa jediná mysliteľná odpoveď, pri ktorej ma nezachváti šialená dávka impostor syndrome.

Ľudia ktorí používajú kŕčovité “ja som” (a ktorí majú kŕčovitý attachment na labely), majú väčšinou kŕčovitý attachment na nejaké idealizované stavy. A tieto idealizované stavy sa často neodohrávajú v súčasnoti (možno po psychologickej stránke áno, no po tej logickej určite nie). Čiže ich “ja som” s “ja som” nemá nič spoločné. Je to skôr také “ja by som mohol byť”, alebo “ja by som chcel byť, ale nie som a neviem prečo”.

Idealizovaný stav je teda akási hypotetická identita skrytá v nejakej hypotetickej dimenzii. A toto je jedna z nie príliš výhodných vlastností autizmu, ktorý v sebe máme v menšej či väčšej miere zakorenený všetci.

--

--

Homo Novus Excitavitus, self-hacker, admirer of evolution, liberty and tensegrity

Love podcasts or audiobooks? Learn on the go with our new app.

Get the Medium app

A button that says 'Download on the App Store', and if clicked it will lead you to the iOS App store
A button that says 'Get it on, Google Play', and if clicked it will lead you to the Google Play store
Michal Kodnár

Michal Kodnár

Homo Novus Excitavitus, self-hacker, admirer of evolution, liberty and tensegrity