Oura ring 3: volatilita, kyborgizmus a vnímanie reality
Mám rád vesmír ( = realitu) a považujem sa za jeho rekurziu — som tvorený časticami vesmíru, ktorých kooperácia mi umožňuje vnímať vesmír ako taký. Alebo presnejšie, vnímať samého seba a vzťahy, ktoré spolu s vesmírom vytváram.
Ako (a prečo) si vyhackovať vnímanie vesmíru
Vnímanie je pre mňa absolútny základ sebapoznania; čiže poznávania reality ako takej (keďže samého seba za realitu považujem). Z tohto tvrdenia by sme teda mohli vydedukovať, že čím viac zmyslov mám, tak tým lepšie vnímam a teda tým lepšie aj realitu poznám. Well yes, but actually no.
Vnímanie podľa mňa nie je niečím, čo je obmedzené výhradne na naše zmyslové orgány. Je to abstraktný pojem označujúci veľmi komplexné procesy odohrávajúce sa v našich nervových sústavách. Ide o vzájomnú analýzu a vyhodnocovanie vzťahov v mozgu a práve preto nerozlišujem medzi vnímaním a myslením; vo všetkých prípadoch sa jedná iba o aktivitu nervovej sústavy. Z hľadiska mojej existencie je však dôležitý jedine output z celého tohto procesu, čiže to, akú akciu vykonám. Darmo budem svojím zrakovým zmyslom jasno vnímať týpka s nožom ktorý sa na mňa rúti, pričom si v mozgu vyhodnotím, že mi nebezpečenstvo nehrozí a budem v pokoji stáť na mieste. V takomto prípade vnímanie zlyhalo a output je iracionálny. Aspoň teda z môjho pohľadu.
V názore na vnímanie ako také sa možno s väčšinovou populáciou nezhodnem. Väčšinová populácia sa nad vnímaním totiž ani veľmi nezamýšľa.
V skratke ide o to, že ona väčšinová populácia zvykne považovať svoj subjektívny zážitok za interpretáciu objektívnej reality (a v extrémnych prípadoch nie len z hľadiska zachytávania reality nejakým zmyslovým orgánom, ale aj jeho následným vyhodnocovaním ľubovoľnou mozgovou aktivitou).
Prežívanie takýchto ľudí považujem za veľmi zvláštne. Jedinci ľudského druhu si v takomto stave často neuvedomujú, akou formou je vlastne ich subjektívny zážitok tvorený, čo sa im snaží ich tukový orgán v lebečnej dutine naznačiť a v konečnom dôsledku teda ani nevedia, čo chcú. Output z ich mozgoaktivity je väčšinou iracionálny. Aspoň teda z môjho pohľadu.
Pre poznávanie reality je pre mňa veľmi dôležité mať vnímanie vyhackované a rozumieť signálom, ktoré sa mi snažia zmysly odovzdať, aby som sa vyhol iracionálnym outputom (a aby som nedopadol ako vyššie zmienení príslušníci väčšinovej populácie). Práve preto sa venujem meditácii, jóge, biohackingu či inému rozširovaniu zmyslov, ktoré mi umožňuje moje vnímanie zdokonaľovať.
Vnímanie si dokážem prakticky otestovať. Ak ho mám vyhackované, cítim sa dobre, pretože dokážem krásne a čisto reagovať na podnety, ktoré mi moje telo odovzdáva a som si istý tým, že mu ako-tak rozumiem. Ide o krásny a čistý pocit, ktorý by som laicky popísal ako “uvedomenie toho, že som kooperáciou viacerých štruktúr namiesto stotožňovania sa s jednou štruktúrou”.
A keď už som použil jazyk laika, dovolil by som si použiť aj jazyk ezoterika. Ezoterici ako pán Jiddu Krishnamurti napr. tvrdia, že separácia je základom každého konfliktu. Rád by som ho trošku doplnil (aby tomu porozumeli aj ne-ezoterici) — separácia je základom každého psychologického konfliktu. Ak sa vo svojom mozgu stotožňujem s nejakou konkrétnou štruktúrou, tak vo mne automaticky nastane konflikt. A to jednoducho preto, pretože môj mozog je tvorený aj inými štruktúrami. Avšak, ak si môj mozog uvedomuje štruktúrnu kooperáciu, dostáva sa do stavu, ktorý pán Krishnamurti nazval “the analyzer is the analyzed”.
Ja sám napr. tvrdím, že človek má počas svojho života iba dve možnosti — môže buď halucinovať alebo pseudohalucinovať. Pokiaľ pseudohalucinuje, tak má vyhackované vnímanie a dostáva sa práve do stavu, ktorý popisoval pán Krishnamurti.
Kyborgizmus, Oura ring a nové možnosti vnímania
Ľudia chcú mať často k svojmu životu k dispozícii mnohé návody a preto majú tendenciu vypytovať sa, či by mali skúsiť meditáciu, Oura ring, jógu, šport a XY ďalších vecí. Ak sa ma niekto spýta na niečo podobné, môžem mu dať nejakú radu v podobe subjektívnej skúsenosti s tou či onou vecou, na ktorú sa ma daný človek opýta, ale jediná správna rada je “Ak máš vyhackované vnímanie, skús to a uvidíš či ti to robí dobre. A ak ho vyhackované nemáš, tak si ho vyhackuj.”
Na hackovanie zmyslov existuje napr. samostatný pojem “kyborgizmus”. Presnejšie, kyborgizmus je o pridávaní nových zmyslov skrz technológie. Tento pojem je však tiež iba abstrakcia — mozog nám reaguje prispôsobovaním sa na prostredie; či už nejakú časť prostredia označíme za technológiu, alebo nie. Každý z nás je viac menej kyborgom.
Ouru som si kúpil s cieľom posunúť sa ďalej. Hacknúť si telo a myseľ, čiže zlepšiť si svoju schopnosť vnímať. Mať prístup k signálom, ktoré mi hardware Oury odovzdáva do softwareu a ktoré ja zachytávam svojím zrakovým zmyslom z obrazovky smartfónu a vyhodnocujem ich vo svojom mozgu.
Pre mňa osobne je Oura krásnym a efektívnym zjednodušením života. Z Oura algoritmov sa učím, sú pre mňa dosť dobre zrozumiteľné a ak sa nimi riadim, urobím si dobre. Pokiaľ máte pocit, že tento proces učenia sa nechcete absolvovať, Ouru si nekupujte.
Ako merajú senzory Oury
Oura ring disponuje tromi senzormi:
- Infračervené fotopletyzmografické senzory (PPG) na meranie srdcovej frekvencie a dýchania
- Negative temperature coefficient (NTC) na meranie telesnej teploty
- 3D akcelerometer na meranie pohybu
PPG:
Senzory PPG sú podobné tým, aké sa nachádzajú v niektorých nemocničných zariadeniach, ktoré ich používajú na monitorovanie srdcovej frekvencie. PPG v prsteni vysiela svetlo cez LEDky a prijíma ho pomocou fotodiódy, ktorá zachytáva, ako pulzy svetla prechádzajúce tepnami odrážajú činnosť môjho srdca.
Oura odoberá vzorky 250-krát za sekundu a sama tvrdí, že je na 99,9 % spoľahlivá v porovnaní s elektrokardiografom (EKG).
Systém PPG je v Oure je navrhnutý tak, aby maximalizoval kvalitu údajov využitím umiestnenia snímača a infračerveného svetla. Umiestnenie LEDiek na oboch stranách prsta umožňuje spoločnosti Oura vždy merať najčistejší signál, na rozdiel od takých Apple Watch, ktoré majú jednostranný zdroj svetla.
Infračervené svetlo Oury preniká hlbšie ako zelené svetlo používané vo väčšine nositeľných zariadení. Je však citlivé na pohyb. Oura 2. generácie vám napr. merala tep iba keď ste spali, alebo ak ste počas dňa aktivovali funkciu Moment.
Tretia generácia, ktorú používam ja, meria tep nonstop, ale na nejaký ten pohyb je stále ešte citlivá. Napr. keď bežím, občas vynecháva.
NTC:
Oura monitoruje teplotu pokožky pomocou teplotného snímača NTC, ktorý dokáže rozpoznať zmeny už od 0,1 °C a je teda jedným z mála nositeľných zariadení, ktoré merajú teplotu priamo na pokožke, a nie ju odhadujú z okolitého prostredia.
Teplota informuje o množstve informácií o mojom tele, napríklad o tom, ako sa telo zotavuje, či sa blíži choroba alebo ako v ňom pracujú hormóny. Alebo či som si nezabudol na noc vypnúť kúrenie :))
Oura zobrazuje telesnú teplotu vo vzťahu k mojej baseline (základnej teplote) namiesto toho, aby ju porovnávala s absolútnou telesnou teplotou. Napríklad namiesto toho, aby sa moja teplota zobrazovala ako 36,5 °C, tak Oura zobrazí, o koľko je moja teplota vyššia alebo nižšia ako moja základná teplota (+0,1 °C). Ja napr. viem, že moja baseline je prirodzene nižšie ako priemer väčšiny ľudí.
3D akcelerometer:
3D akcelerometer zachytáva aktivitu počas dňa, nepokoj v noci a pomáha teda s určovaním fáz spánku. Keď som v noci nepokojný a veľa sa mrvím, tak mi potom Oura ráno nadáva červenými číslami v sekcii “Restfulness”.
Počas dňa zariadenie Oura automaticky zachytáva väčšinu každodenných aktivít a workoutov (u mňa je to najčastejšie chôdza a jóga; tie praktikujem viackrát denne). Prsteň poskytuje aktualizácie o pokroku aktivity a pripomína mi, aby som vstal a hýbal sa po dlhých obdobiach nečinnosti. Ak sa viac ako hodinu denne nehýbem, vyhodí mi “Alert” a upozorní ma notifikáciou.
Ako priateľ permanentného letového režimu sa však s notifikáciami nestretávam. V konečnom dôsledku ich ani nepotrebujem, keďže sa hýbem dostatočne (dokonca aj počas mojich 4-hodinových ciest vlakom medzi Bratislavou a Prahou).
Aké hlavné ponaučenia mi dala Oura?
Oura Ring 3 som si nasadil 24. novembra 2021. Za ten čas sa mi trochu vykalibroval a naučil som sa s ním pracovať. Vďaka čísielkam z algoritmov dokážem omnoho lepšie vnímať svoje telo. Dnes som napr. vstal a povedal som si, že to pocitovo vyzerá na Readiness-in-range 85–95 a sleep-in-range 75–85 a trafil som sa. A triafam sa takmer vždy.
To, že som sa “trafil do čísielok” však nemusí nič znamenať. V praxi však ide o to, že som sa stal omnoho citlivejším a viem lepšie rozpoznať, kedy je moje telo pripravené (a hlavne na aký druh aktivity/neaktivity).
Prvým dôležitým redpillom z Oury pre mňa bol jednoznačne spánok. O tom, že spánok je najväčší biohack modernej doby hovoril už aj otec biohackingu Dave Asprey.
Jedna vec však je, ak teoreticky viete o tom, že papať menej ako 4 hodiny pred spaním vám naruší kvalitu spánku a vec druhá je, keď si to aj nameriate a váš mozog si vypestuje voči tomuto parametru citlivosť.
A samozrejme, spánok nie je iba o papaní. Ako sa ďalej vzdelávam na svojom tele, tak aj zisťujem, aké aktivity pred spaním mi vyhovujú a aké zasa nie. Viem napr. že ak si dlho do noci niečo študujem, prípadne píšem nejaký text, ovplyvní to kvalitu môjho spánku. Dokážem si to však veľmi ľahko hacknúť tým, že si tesne pred spaním pustím do slúchadiel theta vlny (4–7 Hz) a nahrejem si mozgovňu infralampou po dobu 15 minút.
Niekedy mi taktiež vyhovuje si pred spaním supportovať glymfatický systém lyžičkou domáceho medu. Aj tu sú však nejaké premennné — ak si dám rýchlu glukózu po tom, čo som skonzumoval nejaké extra tučné jedlo, môjmu spánku to skôr uškodí ako pomôže.
A práve premenné ma privádzajú k ďalšiemu dôležitému Oura redpillu, ktorým je práve volatilita.
Oura vniesla do môjho života množstvo (prospešnej) volatility vďaka uvedomeniu, ako veľmi premenlivou a dynamickou masou je moje (ľudské) telo.
Naši opičí predkovia nevstávali pravidelne každé ráno, aby si mohli pravidelne zacvičiť vo fitku a pravidelne jesť. Obdobia hladu striedali obdobia hojnosti potravy, obdobia veľkej fyzickej záťaže a aktivity striedali obdobia oddychu. A presne tak to robím ja; v závislosti od toho, s čím sú kompatibilné outputy mojich Oura algoritmov (= väčšinou teda aj moje vlastné pocity).
Mnoho ľudí sa volatilite vyhýba a vnáša si do svojho života pravidelnosť. Psychologickú analýzu toho, prečo to tak robia, tu riešiť nebudem. Ale robia to. Či už je to pravidelnosť pri rituále každopiatkovej chlastačky s kamarátmi, alebo pri rituále každodenného cvičenia vo fitku. Možno sa jedná o úplne iné rituály, ale princíp je stále ten istý.
Je to ako rozdiel medzi návštevníkmi “normálneho” baru a gaybaru. V oboch typoch barov sa môžeme stretnúť s rozdielnymi komunitami ľudí s rozdielnymi preferenciami, no ich cieľ je rovnaký — nasávať atmosféru hlučnej popovej hudby a alkoholu a v lepšom prípade si na danom mieste nájsť sexuálneho (alebo pokojne aj životného) partnera, ktorý svoj voľný čas rád trávi nasávaním atmosféry hlučnej popovej hudby a alkoholu.
Tak ako aj v prípade návštevníkov barov a gaybarov, úmysel zástancov rituálov pravidelnosti má rovnaký psychologický základ. Či už je teda človek zástancom rituálu pravidelnej piatkovej chlastačky alebo rituálu pravidelného cvičenia, rituál robí preto, aby dostal odmenu v podobe špecifického pocitu od jednej konkrétnej mozgovej štruktúry za to, že jej vyhovel a naplnil jej konkrétnu potrebu (alebo teda aspoň to, čo za potrebu považoval the analyzer, ktorý si neuvedomoval, že je the analyzed). Niečo podobné sa deje v mozgu človeka postihnutého OCD.
Takže, záver, ktorým by som hcel odseknúť celý môj blog je nasledujúci: Nevyhýbajte sa volatilite. Volatilita nie je len okolo nás. Volatilita je v nás!
