Prečo je volič ľudský odpad

Ak šialený barbarský rituál nazvem systémom, zo šialeného barbarského rituálu to sytém neurobí.

Mnoho ľudí v dnešnej dobe má stále potrebu zúčastňovať sa rituálu volieb.

To, prečo presne to títo ľudia robia, v tomto článku veľmi rozoberať nebudem. Skôr sa povenujem tomu, prečo je ich pohľad na svet pomýlený.

(Pravdepodobne sa tak tragicky stotožňujú s politickým systémom, že prehliadajú celú jeho ekosystémovo-mémologickú štruktúru.

Ekosystém mémov je sviňa — pokiaľ z neho jedinec nevystúpi, tak ani nevie, že existujú aj nejaké iné ekosystémy. Človek postihnutý takto silnou nevedomosťou je potom odkázaný na život vo veľmi silných ilúziách, súčasťou ktorých je aj jeho presvedčenie o tom, že môže sám meniť ekosystém mémov na základe volenia ľudí, ktorí sú predurčení daný ekosystém vytvárať.)

Ja osobne nikomu nebudem dávať povolenie na to, aby vládol mne (a ani komukoľvek inému), pretože na to ani nemám právo. Voliči to tak robia, pretože si myslia, že na to právo majú.

Voliči sú vetva tak neuveriteľne obmedzených ľudí, že sami považujú napr. takého chlapíka, ktorý podniká v drogovom biznise (a na svoj biznis má od zákazníkov samé pozitívne ohlasy), za zločinca hodného potrestania, zatiaľčo napr. takému politikovi dobrovoľne odovzdajú svoj hlas vo voľbách, aby mohol distribuovať nakradnuté peniaze podľa vlastného uváženia.

(“Vlastné” uváženie politika je do veľkej miery podmienené jeho schopnosťou presvedčiť masy ľudí o tom, že práve jeho vízia distribuovania nakradnutých peňazí je tá správna).

Väčšina drogových dílerov, prostitútiek, alebo príslušníkov ktorýchkoľvek iných povolaní — ktoré sú voličmi vnímané ako podradné — je nepochybne cnostnejšia ako hociaký štátny zamestnanec, nakoľko títo ľudia na rozdiel od štátnych zamestnancov obchodujú len s tým, čo im právom patrí a len s tými, ktorí s nimi obchodovať chcú.

Vzorný občan republiky, ktorý vstáva každé ráno o šiestej do práce, platí dane, volí politickú stranu XY a chodí v nedeľu do kostola, je podľa mňa omnoho viac opovrhnutiahodný a predstavuje omnoho väčšiu hrozbu pre ľudstvo ako ktorákoľvek promiskuitná prostitútka alebo ktorýkoľvek díler pervitínu. Prečo?

Pretože prostitútky a díleri pervitínu sú ochotní nechať ostatných ľudí slobodnými. A to voliči nerobia.

Škody, ktoré spoločnosti spôsobujú zlozvyky a laxná morálka, sú nič v porovnaní so škodami, ktoré spoločnosti spôsobuje samoúčelné násilie páchané v mene vlády.

Kto je volič?

Rozdiel medzi voličom a obyčajným zlodejom je v tom, že zlodej má toľko slušnosti, že pácha zločiny sám, zatiaľ čo volič piští, aby vláda robila krádeže za neho.

Voliči nemajú problém s obhajovaním akejkoľvek krádeže, napadnutia alebo dokonca aj vraždy, no neprijímajú za to žiadnu zodpovednosť.

Starí voliči chcú, aby vláda okradla ich deti, aby oni dostali mesačný šek.

Voliči v strednom veku zasa chcú, aby boli všetci ich rovesníci okradnutí, pretože z ich peňazí môžu mať ich deti zaplatené školy.

Voliči vždy volia práve toho monopolného podvodníka, ktorý sľubuje, že okradne iných ľudí, aby zaplatil to, čo sami voliči chcú.

Voliči požadujú, aby ľudí, ktorí sa správajú tak, ako to voliči neschvaľujú, vláda odvliekla a zavrela, pričom necítitia žiadnu vinu za nespočet životov, ktoré ich rozhodnutie zničilo.

Niektorí voliči dokonca hrdo podporujú vojakov, ktorí okamžite zabijú kohokoľvek, koho im ich vladári prikážu zabiť.

Voliči sú navyše ľudia, ktorí sa nepochybne radi hrajú s pojmami. Pokiaľ nazvú vraždu “vojnou” a krádež “daňou”, tak význam týchto pojmov pre nich automaticky stratí negatívnu konotáciu.

Voliči si myslia, že monopolní podvodníci, ktorých cnostne nazývajú politikmi, umožňujú fungovanie civilizácie. Kvôli absurdnosti ich viery nazývajú “zákonom” pseudonáboženské rituály, v ktorých politici v rámci ľubovoľnej časovej jednotky rozhodujú o životoch druhých ľudí. K výsledkom týchto pseudonáboženských rituálov sa voliči správajú tak, akoby to boli morálne nariadenia od bohov, o ktorých neposlúchnutí by žiadny slušný človek ani len neuvažoval.

Voliči boli tak veľmi indoktrinovaní kultom uctievania štátu, že zdravo uvažujúceho jedinca, ktorý im úprimne zdelí do očí bijúcu samozrejmosť, málokedy berú vážne. Priemerný volič si neuvedomuje púhy fakt, že ak politickí podvodníci vyhlásia svoje hrozby za zákon, tak to automaticky neznamená, že akákoľvek ľudská bytosť kdekoľvek na svete má najmenšiu morálnu povinnosť ho poslúchať.

V každej situácii má človek morálnu povinnosť robiť jedine to, čo sám považuje za správne, a nie to, čo vladár vyhlási za zákonné. Niečo takéto si ale vyžaduje prevzatie zodpovednosti nad vlastným životom, čo je však čosi, čomu sa voliči snažia vyhnúť.

Voliči veľmi radi vyhlasujú, akí sú hrdí na to, že sú občanmi dodržiavajúcimi zákony, pričom s obľubou vyjadrujú svoje absolútne pohŕdanie každým, kto sa považuje za “nadradeného” ich “zákonom” — teda zákonom, ktoré nie sú ničím iným ako praktickou reprezentáciou sebeckých chúťok tyranov a zlodejov.

Vnímanie voliča je tak veľmi pokrivené, že ak štát používa násilie, samotný volič si ho predstavuje ako niečo spravodlivé — a naopak — ak sa niekto štátnemu násiliu postaví, v očiach voliča je potom takýto človek automaticky zločincom.

Voliči dokonca za zločincov radi označujú aj takých anarchistov, voluntaryistov, či libertariánov; teda ľudí, ktorí sú sami ochotní iniciovať násilie len a jedine v prípade sebaobrany.

Ako sa rodia voliči?

Voliči aktívne budujú ekosystém mémov. Začínajú s ním tak, že z novonarodených detí po čase vyrobia otrokov, ktorých tlačia do trávenia času v inštitúciách, ktoré im podprahovo vnucujú svoj schizofrenický a pomýlený pohľad na svet. Mladí otroci sú v týchto otrokárskych inštitúciách na jednej strane vychovávaní ku konformite a k presvedčeniu, že “násilie nie je riešením”, no na strane druhej im je vládne násilie v podobe regulovania, monitorovania a zdaňovania prezentované ako nevyhnutnosť.

Takýto systém skrátka produkuje ľudí, ktorí sú naučení, že vládcovia môžu použiť násilie kedykoľvek sa im zachce, zatiaľčo otroci by nikdy nemali klásť odpor.

Otroci následne celý život žijú v presvedčení, že vláda je všadeprítomnou entitou, ktorú je možné charakterovo meniť práve zúčastňovaním sa na rituáli volieb.